Úplné znenie zákona č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách

Tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov pri pracovných cestách, pri iných zmenách miesta výkonu práce, pri vzniku pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len „vznik pracovného pomeru“) a pri pridelení na výkon práce v zahraničí (ďalej len „náhrady“)

Tento zákon neupravuje poskytovanie náhrad členom posádok námorných lodí po dobu nalodenia.¹⁾

Pracovnou cestou sa na účely tohto zákona rozumie doba od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, než je jeho pravidelné pracovisko, včítane výkonu práce v tomto mieste do ukončenia tejto cesty.

Zahraničnou pracovnou cestou sa na účely tohto zákona rozumie doba od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do zahraničia vrátane výkonu práce v zahraničí do ukončenia tejto cesty.

Pravidelným pracoviskom sa na účely tohto zákona rozumie miesto písomne dohodnuté so zamestnancom; ak také miesto nie je dohodnuté, pravidelným pracoviskom je miesto výkonu práce dojednané v pracovnej zmluve. U zamestnancov, u ktorých častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto bydliska.

Za rodinu zamestnanca sa na účely tohto zákona považujú, ak majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, jeho manžel alebo druh, vlastné deti, osvojenci, deti zverené zamestnancovi do pestúnskej starostlivosti alebo do výchovy, vlastní rodičia, osvojitelia, opatrovníci, pestúni, prípadne ďalšie osoby žijúce v domácnosti²⁾ so zamestnancom.

Zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, dobu trvania, spôsob dopravy a miesto ukončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.

Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí

Za každý kalendárny deň pracovnej cesty patrí zamestnancovi stravné v tomto dni vo výške*)

Ak zamestnávateľ znemožní vyslaním na pracovnú cestu, ktorá trvá menej než 5 hodín, zamestnancovi stravovať sa obvyklým spôsobom, môže mu poskytnúť stravné až do výšky 23 Sk.*)

Pre zamestnancov, u ktorých častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dojednať v kolektívnej zmluve odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie denné sadzby stravného pri pracovnej ceste.

Ak má zamestnanec na pracovnej ceste preukázateľne zabezpečené bezplatné stravovanie v plnom rozsahu, zamestnávateľ mu stravné neposkytuje; ak má zamestnanec preukázateľne zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, zamestnávateľ mu stravné úmerne kráti.

Zamestnancovi patria pri preložení³⁾ náhrady ako pri pracovnej ceste.

Zamestnávateľ môže pri preložení na žiadosť zamestnanca^3a) a pri dočasnom pridelení zamestnanca na výkon práce k inej právnickej osobe alebo k fyzickej osobe^3b) poskytovať náhrady zamestnancovi ako pri pracovnej ceste až v rozsahu a do výšky ustanovenej v § 4 a 5.

Zamestnávateľ môže pri vzniku pracovného pomeru^3c) poskytovať náhrady zamestnancovi ako pri pracovnej ceste až v rozsahu a do výšky ustanovenej v § 4 a 5; o poskytovaní náhrad môže zamestnávateľ rozhodnúť najneskôr do 90 kalendárnych dní od vzniku pracovného pomeru.

Zamestnancovi, ktorý poberá stravné podľa predchádzajúcich odsekov a je v tejto dobe vyslaný na pracovnú cestu, poskytuje zamestnávateľ náhradu, ktorá je pre zamestnanca výhodnejšia.

V prípadoch uvedených v odsekoch 1 až 3 môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi aj náhradu preukázaných sťahovacích výdavkov.

Ak sa zamestnanec dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo s výnimkou vozidla zamestnávateľa, patrí mu za každý 1 km jazdy sadzba základnej náhrady a náhrada za spotrebované pohonné látky.

Sadzba základnej náhrady za 1 km jazdy**) je

Sadzba základnej náhrady pri nákladných automobiloch a autobusoch sa dohodne medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

Náhrada výdavkov za pohonné látky patrí zamestnancovi podľa cien pohonných látok platných v čase použitia vozidla a prepočítaných podľa spotreby uvedenej v technickom preukaze vozidla takto:

Zamestnávateľ môže so zamestnancom dojednať aj poskytovanie náhrady za použitie cestného motorového vozidla vo výške zodpovedajúcej cene cestovného lístka hromadného dopravného prostriedku diaľkovej prepravy.

Výška sadzieb náhrad stravného uvedená v § 5 ods. 1 a 2 a v § 16 ods. 4 a výška sadzieb základných náhrad za používanie cestných motorových vozidiel uvedená v § 7 ods. 2 sa upravuje podľa štatistických údajov o cenách jedál a nealkoholických nápojov vo verejnom stravovaní a o cenách a amortizácii vozidiel. Úprava sadzieb sa po prvý raz vykoná, ak rozdiel indexu cien podľa prvej vety vyhláseného v príslušnom kalendárnom mesiaci a indexu vyhláseného ku dňu účinnosti tohto zákona tvorí hodnotu aspoň 10 bodov; ďalšia úprava sa vykoná, ak rozdiel indexu v príslušnom kalendárnom mesiaci a indexu v kalendárnom mesiaci, podľa ktorého bola naposledy upravená výška sadzieb, tvorí opäť hodnotu aspoň 10 bodov. Upravené sadzby náhrad podľa prvej vety patria zamestnancom od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli zverejnené.

Výšku sadzieb náhrad podľa odseku 1 ustanoví a vyhlási uverejnením opatrenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky⁴⁾ Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky na základe údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky.

Sadzby stravného sa zaokrúhľujú na celé koruny do výšky 50 halierov smerom nadol a od 50 halierov včítane smerom nahor. Sadzby základných náhrad za používanie cestných motorových vozidiel sa zaokrúhľujú na päťhaliere.

Zamestnávateľ, ktorý nie je rozpočtovou alebo príspevkovou organizáciou,⁵⁾ môže poskytovať zamestnancom aj iné náhrady súvisiace s pracovnou cestou, s inými zmenami miesta výkonu práce a so vznikom pracovného pomeru a vyššie náhrady, ako ustanovuje tento zákon; poskytovanie týchto náhrad možno dojednať v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode.

Na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách včítane iných a vyšších náhrad sa vzťahuje úprava ustanovená v § 2 až 9, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste patrí náhrada preukázaných výdavkov za poistenie nevyhnutných liečebných nákladov v zahraničí; táto náhrada zamestnancovi nepatrí, ak ho takto poistil zamestnávateľ.

Ak sa zamestnanec so zamestnávateľom pri zahraničnej pracovnej ceste písomne dohodne na návšteve rodiny zamestnanca v mieste jej trvalého pobytu, patrí zamestnancovi náhrada písomne dohodnutých výdavkov až v rozsahu, do výšky a za podmienok ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Ustanovenie § 4 písm. e) sa nevzťahuje na cesty na návštevu rodiny zamestnanca vyslaného na zahraničnú pracovnú cestu.

Za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky a za každý kalendárny deň, v ktorom zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá dlhšie ako 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v cudzej mene. Výšku dennej sadzby stravného v cudzej mene ustanoví a vyhlási uverejnením opatrenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky⁴⁾ Ministerstvo financií Slovenskej republiky.***)

Ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni 12 hodín a menej alebo ak trvá celkovo 12 hodín a menej, zamestnávateľ poskytuje stravné v cudzej mene najviac do polovice dennej sadzby ustanovenej podľa predchádzajúceho odseku.

Ak sú pri zahraničnej pracovnej ceste v cene za ubytovanie preukázateľne zahrnuté aj výdavky za raňajky, zamestnávateľ poskytuje stravné v cudzej mene určené podľa predchádzajúcich odsekov znížené o sumu výdavkov za raňajky, najviac však o 15 % stravného určeného podľa predchádzajúcich odsekov.

Zamestnávateľ môže zamestnancom pri zahraničnej pracovnej ceste poskytovať popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov [§ 4 písm. d)] vreckové v cudzej mene do výšky 40 % stravného určeného podľa § 12 ods. 1 alebo ods. 2.

Pri poskytovaní náhrad za používanie cestných motorových vozidiel podľa § 7 patrí zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste náhrada za pohonné látky v cudzej mene za kilometre prejdené v zahraničí nad 350 km, ak sa s prihliadnutím na technické parametre cestného motorového vozidla zamestnávateľ písomne nedohodne so zamestnancom na dlhšej vzdialenosti.

Pri zahraničnej pracovnej ceste patrí zamestnancovi za dobu pracovnej cesty na území Slovenskej republiky stravné v slovenskej mene v rozsahu a za podmienok ustanovených v § 5 ods. 1.

Pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá sa začína na území Slovenskej republiky, je rozhodnou dobou pre vznik nároku na náhrady poskytované v cudzej mene prechod slovenskej štátnej hranice a pri leteckej preprave odlet a prílet lietadla podľa letového poriadku.

Pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá sa začína v zahraničí, je rozhodnou dobou pre vznik nároku na náhrady poskytované v cudzej mene začiatok pracovnej cesty.

V dohode o vzájomnej výmene zamestnancov môže zamestnávateľ so zamestnávateľom, ku ktorému je zamestnanec vysielaný, dojednať poskytovanie bezplatného ubytovania, stravného, vreckového a náhradu cestovných výdavkov za cesty súvisiace s výkonom práce.

Cestovné výdavky za cesty zo sídla zamestnávateľa, ktorý zamestnanca vysiela na pracovnú cestu, do sídla zamestnávateľa v zahraničí a späť uhrádza vysielajúci zamestnávateľ.

Zamestnávatelia môžu dohodnúť výšku stravného poskytovaného slovenskému zamestnancovi v zahraničí maximálne do výšky ustanovenej týmto zákonom.

Zahraničnému zamestnancovi vyslanému do Slovenskej republiky sa poskytuje stravné až do výšky 400 Sk na deň a vreckové do výšky 40 % stravného.

Zamestnancovi pridelenému na výkon práce v zahraničí, ktorý je odmeňovaný podľa osobitných predpisov,⁶⁾ patria za dni cesty do miesta pridelenia a späť a pri pracovných cestách v zahraničí náhrady ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Ak zamestnanca nasleduje jeho rodinný príslušník (§ 2 ods. 4), možno zamestnancovi poskytnúť aj náhrady výdavkov, ktoré vznikli tomuto rodinnému príslušníkovi.

zrušený

Náhrady podľa tohto zákona možno paušalizovať. Pri výpočte paušálnej sumy vychádza zamestnávateľ z priemerných podmienok rozhodných pre poskytovanie náhrad zamestnancovi alebo skupine zamestnancov. Ak sa zmenia podmienky, za ktorých sa paušálna suma určila, zamestnávateľ je povinný túto sumu preskúmať a upraviť.

Ak sa v tomto zákone požaduje preukázanie výdavkov, a zamestnanec ich nepreukáže, zamestnávateľ mu môže poskytnúť náhrady v ním uznanej výške s prihliadnutím na určené podmienky pracovnej cesty (§ 3). Obdobne možno postupovať aj pri poskytovaní náhrad cestovných výdavkov za mestskú hromadnú dopravu pri pracovnej ceste na území Slovenskej republiky.

Ak zamestnanec požiada o poskytnutie preddavku na náhrady podľa tohto zákona, zamestnávateľ je povinný mu tento preddavok do výšky predpokladaných náhrad poskytnúť.

Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste preddavok v cudzej mene v rozsahu a vo výške podľa predpokladanej doby trvania a podmienok zahraničnej pracovnej cesty.

Zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní po dni ukončenia pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie pracovnej cesty a vrátiť nevyúčtovaný preddavok.

Zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty zamestnanca a uspokojiť jeho nároky.

Čas, ktorý na pracovnej ceste spadá do pracovného času zamestnanca, strávený bez jeho zavinenia inak ako plnením pracovných úloh sa považuje za výkon práce.

Pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákona sa spravujú Zákonníkom práce, ak v tomto zákone nie je ustanovené inak.

Vláda Slovenskej republiky môže nariadením ustanoviť pre zamestnancov zamestnávateľov, ktorí sú štátnymi rozpočtovými alebo štátnymi príspevkovými organizáciami, aj iné náhrady súvisiace s pracovnou cestou, inými zmenami miesta výkonu práce, so vznikom pracovného pomeru a s pridelením na výkon práce v zahraničí.

Zrušujú sa:

Platnosť strácajú výnimky, odchýlky a ďalšie opatrenia ustanovené podľa doterajších právnych predpisov o cestovných náhradách.

Tento zákon nadobúda účinnosť 1. májom 1992.

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 1. februára 1996 č. 53/1996 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia (28. februára 1996).

Zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 25. októbra 1996 č. 323/1996 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 53/1996 Z. z. nadobúda účinnosť 1. januára 1997.